V našej spoločnosti už musí byť niečo celkom choré keď je možné takto zaútočiť na lekára, ktorý sa ničoho zlého nedopustil iba riadne vykonával svoje lekárske povolanie a neublížil, naopak pomohol mnohým pacientom. Áno v moslimských krajinách, kde menejcennosť žien oproti mužom je zakotvená v zákone, sa na majetok muža, na ženu, nesmie pozrieť ani lekár a ženy sú vyšetrované zakryté pod plachtou. Tohto zjavného znevýhodnenia a ohrozenia zdravia žien pri lekárskom vyšetrení, sa tieto naše ženy domáhajú? Čo sú choré? Vyzývajú na obmedzenie ľudského práva žien na zdravie? Na postavenie bariéry nedôvery a strachu medzi lekárom a ženou? Keď lekár tú ženu poriadne nevyšetrí, kto ju poriadne vyšetrí? Automechanik?
Náš lekár podľa európskej aj československej tradície vyšetruje pacienta štandardne pohľadom, posluchom, poklopom, pohmatom a dokonca je striktne požadované aj vyšetrenie per rectum. Je to štandard tzv. 5 P vyšetrovacích zručností lekára, ktoré musia zvládnuť medici na všetkých medicínskych fakultách ako malú násobilku. Keď ide o zdravie a nikdy nevieme či nejde aj o holý život, tak sa aj rozdeľovanie na pohlavia stáva druhoradé a prvoradým sa stáva rozdelenie na lekárov a pacientov, na tých ktorí pomáhajú trpiacim a na trpiacich. Pre nás lekárov je určujúca príslušnosť k lekárskemu stavu. Kto chce byť lekárom musí akceptovať Hippokratovu prísahu. Tam je aj k sexu a zneužívaniu jasné stanovisko. https://lekom.sk/slovenska-lekarska-komora/hippokratova-prisaha
„Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. … Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. … V ordinácii, v nemocnici, alebo nech vkročím do akéhokoľvek domu, vždy budem postupovať len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému, čo i len podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Vo svojej práci sa zrieknem túžby a zmyslových pôžitkov, či so ženami, či s mužmi, či so slobodnými, či so závislými…“
Sme v tomto výnimoční. Okrem toho, že lekár je v spoločnosti tá kompetentná osoba, ktorá najčastejšie rozhoduje o živote a smrti ostatných ľudí, náš stav je vďaka Hippokratovej prísahe nadradený nad pohlavia aj z morálneho hľadiska. Opakujem a zdôrazňujem postavenie lekára je v spoločnosti výnimočné. Iba my sme pod touto špecifickou prísahou svedomia. Dalo by sa to povedať aj tak, že my lekári vytvárame tretie samostatné pohlavie nadradené vám obyčajným mužom aj ženám a v rámci toho sa usilujeme na vás pozerať ako na pacientov a správať sa pritom rovnako korektne k mužom aj k ženám nech je už naše vlastné pohlavie akékoľvek. Sme obom pohlaviam nadradení z titulu svojich vedomostí aj z titulu svojho sľubu svedomia a iba vďaka tomu sme kompetentní a schopní plniť svoju úlohu, ktorú aj plníme v spoločnosti. Ako arbitri pacientov sme boli rešpektovaní aj za druhej svetovej vojny fašistami. Tak prečo dnes tieto útoky na medicínsky stav? Prečo naša reálne existujúca nadradenosť, niektorým v dnešnej spoločnosti začína prekážať? Veď vyplýva z nášho špecifického školenia a z nášho zasvätenia, ktoré ale sú predsa dostupné každému a bez ich absolvovania sa nik lekárom nemôže stať. Jednoducho prihlásiť sa na medicínu a zložiť posvätný sľub môže každý, kto chce a má schopnosti. Ale nie každý kto má schopnosti to urobí. A po absolutóriu nám nadradenosť dávajú informácie, ktoré sme na rozdiel od ostatných získali. Pre túto informačnú a tiež morálnu asymetriu, sa nám pacient nemôže nikdy vyrovnať. Prečo sa pacientom vnucuje, že je nenáležité aby boli u lekára v submisívnom postavení, keď oni sú fakticky v takomto postavení a vždy ťahajú za kratší koniec? Svet a existencia spoločnosti sú postavené na nerovnosti, nikdy nie na rovnosti. V ambulancii u lekára nie sú pacienti preto, aby oni poúčali lekára, ale naopak prichádzajú si pre jeho lekárske rady. Ale samozrejme lekár pri svojej činnosti sleduje ich záujem, o ktorom oni často ani netušia. Na nešťastie žijeme v zmätenej dobe kedy kaderník, či obuvník riadi školstvo a vedu, lesník, či remeselník riadia nemocnice… Po ére technokratickej spoločnosti má nastať doba návratu k vláde remeselníckej triedy? Vzbudzuje to dojem, že vzdelanie nie je dôležité a že každý môže robiť čokoľvek. U niektorých pacientov to môže právom vzbudzovať ilúziu, že robiť lekára môže aj každý automechanik. Ja som mal počas svojho života šťastie, že som sa ešte nestretol s tým, aby sa pacienti tomu, že ich liečim čudovali. Ale som v neistote, čo čaká mladších kolegov. A každý príslušník lekárskeho stavu je v prvej rade univerzálnym lekárom a až v druhej rade je aj iba príslušným špecialistom. Takže ak aj neurológ má podozrenie na Ca prsníka tak to nemôže iba tak prejsť a vyhovoriť sa, že on je neurológ. Alebo keď uvidí napríklad malígny melanóm v nohavičkách u pacientky, tak to nemôže prejsť mlčky s tým, že je iba neurológ. To, že sa neurológovia pozerajú a musia sa nepochybne pozerať aj slečnám do nohavičiek je dané predsa tým, že vyšetrujú nervové reflexy orgánov, ktoré sa nachádzajú pre automechanikov ukryté v nohavičkách, ale oni neurológovia za ich dobré fungovanie nesú v spoločnosti svoj diel zodpovednosti. To ako keby sme tvrdili, že automechanik nesmie vymeniť koleso. Neurológovia sú dokonca ako jedna z mála medicínskych odborností uznaní aj zdravotnou poisťovňou za kompetentných predpisovať pomôcky pri úniku stolice a moču. Čo majú sa chodiť pacientky sťažovať na lampáreň?
A samozrejme prezerať prsníky, to pre každého lekára má byť niečo také samozrejmé, každodenné. Predsa prsníky sú normálnou súčasťou tela a zaslúžia si komplexný lekársky pohľad. Okrem onkologickej stránky, napovedajú mnoho o stave hydratácie, o hormonálnom stave ženy o jej psychickej kondícii. Posúdenie vplyvu tiaže prsníkov na držanie chrbtice môže byť rozhodujúcim pre prevenciu chronickej bolesti chrbtice. Lekár je povolaný vyšetrovať a udeľovať aj rôzne intímne rady ženám aj mužom o veciach, ktoré sa majú šancu dozvedieť o svojom tele iba u dobrého lekára. A zostane to ako tajomstvo iba medzi lekárom a pacientom. My predsa v ambulanciách nie sme pre to, aby sme ženy zneužívali ale preto, aby sme im robili lekárov a to znamená pomáhali.
Máme dnes vo všetkých druhoch ambulancií stále viac rôznych psychiatrických pacientov a stavov. Kladie to mimoriadne nároky na naše schopnosti komunikácie. Ale to presne odpovedá nášmu vzdelaniu a nášmu morálnemu kreditu, ktorý vyplýva z Hippokratovej prísahy a z našej úlohy a zodpovednosti v spoločnosti. Právom nám preto patrí nedostihnuteľná prestíž v spoločnosti. Ale máme na Slovensku aj viac ako 3000 novodiagnostikovaných rakovín prsníkov ročne a už skoro 1000 žien každoročne na to zomrie. V tejto situácii podporovať akési pseudopsychologické frustrácie jednotlivcov a bojovať proti tomu, aby lekári vyšetrovali prsníky, môže byť pre tieto ženy bojovníčky samovraždou. Nielen neurológovia ale nikto z lekárov by sa nemal vyhýbať vyšetrovaniu prsníkov. Mňa nezastrašíte! Ja určite prsníky vyšetrovať svojim pacientkám neprestanem! Svojím životom naplním prísahu a zostanem lekárom!
Klobúk dole pred profesorom Traubnerom, ktorý zachraňoval až 4 ženy ročne pred nepriaznivým smrteľným osudom. No a teraz keď je tento židovský lekár chorý a starý tak namiesto vďaky na neho útočia? No a kolegovia Kurča a Donáth? Ako sa vyrovnajú so svojím svedomím, že tiež môžu zachraňovať 4 ženy ročne a nezachraňujú? Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Keď sa rozhoduje o tom kto bude žiť a kto zomrie, tak vidíme veci, ktoré boli dôležité, ale sme ich neurobili. Preto vyzývam všetkých lekárov aby si začali oveľa viac všímať ženské prsníky a išli viac tak povediac aj do nohavičiek, do intímnej sféry pacientov, veď preto sme lekári, že iba nás tam pacienti pustia, aby sme urobili v prevencii to, čo iba my môžme. Nespoliehajme sa dnes, že to urobí niekto iný. Ak to my neurobíme, nikto to neurobí. A umierajúci mladý človek potom vyzerá ako oklamaný žobrák.
Ak má niekto problém byť pred lekárom nahý tak ako ho príroda stvorila, tak v tom je asi jeho duševný problém. To dnešná výchova u takého jedinca zlyhala, nie je problém vo výchova lekára. Takýto človek sám pravdepodobne žije v konflikte s druhým pohlavím a tiež sám zo sebou, v neustálom strachu zo zneužitia, ktorý v ambulancii lekára možno považovať za chorobný. My sme tá oáza kde sa usilujeme, aby pacient bol po každej stránke v bezpečí. Preto máme v riadení, aj nad naše často zmätočné zákony, nadradenú Hippokratovu prísahu. Preto máme schopnosť pracovať pre dobro ľudí autonómne.
A prečo sa dnes spoločnosť zameriava iba na prenasledovanie mužského pohlavia? Načo takéto bezprecedentné prenasledovanie mužského pohlavia má byť dobré?
Na normálne fungovanie spoločnosti predsa potrebujeme spájanie mužov a žien nie ich rozdeľovanie.
V rámci tímovej deľby práce je normálne, že každý vie iba niečo a iba spolu vieme všetko.
O čo komu ide v našej rozpadávajúcej sa spoločnosti, kde sa umelo vnáša stále väčšie a väčšie rozdeľovanie, úmyselne podporovaním stále väčšej a väčšej nedôvery, dnes už dokonca aj medzi pohlaviami? A medzi pacientom a lekárom?
Postavme sa proti tomu.
Dôverujme si.