Slovensko má naozaj „šťastie“. Významný realizátor americkej zahraničnej politiky náš pán Ivan Korčok hýbe Slovenskom podľa nôt z USA. Slušne, ale rozhodne! On, ktorý má s prezidentom Bidenom spoločný dokonca aj stav mysle, sa rozhodol kandidovať za jeho rezidenta na Slovensku a pokračovať po Kiskovi a Čaputovej ešte úspešnejšie v náročnej službe pre americkú vládu. Američania najlepšie vedia, že najjednoduchšie a najlacnejšie sa ovládajú iné štáty ak dosadia do ich čela svojich vyškolených ľudí, ktorých si vyberú z vhodných domácich a zamestnajú ich v americkej administratíve ako zahraničných agentov a rezidentov. Zamestnať možno takto každého s chakterom pokriveným západnými hodnotami. Nakupovať týchto ľudí je pre USA hračkou. A ak nie je človek ešte dosť skorumpovaný, tak mu všemožne pomôžu, alebo ho zastrašia. Stačí pár dosadených kúpených/zastrašených ľudí a môžu takto vykrádať celé štáty a zneužívať ich obyvateľov na svoje vojny.
Pajác Korčok nie je nováčikom ani v slovenskej, ani v americkej politike. Na Slovensku je známy tým, že ako MZV pôsobil už v Matovičovej psychiatricko-kriminálnej (sarala) bande, vládnucej garnitúre citlivo vybranej dnes už dosluhujúcou USA rezidentkou Slovenska Čaputovou. Bol vo vláde Matoviča a potom opakovane aj vo vláde ďalšieho lokaja USA, obchodníka s vodkou Hegera. Jedno si u tých Američanov nemožno nevšimnúť. Že k nim tiahnu stále menej a menej kriticky mysliaci, ba často doslova vôľovo ochrnutí a mentálne postihnutí jedinci. Neprekvapí, že Alzheimer sa o Korčoka pokúšal už za Matoviča. Veď preto si ho Matovič s Čaputovou všimli a navrhli USA vymenovať za ministra zahraničných vecí Slovenska. Platí predsa základné pravidlo, čím horšie tým lepšie. A Amíci takéhoto bez reptania schválili a platili. Predstavte si, že tento šikovný podržtaška, ktorého objavil Mečiar a neskôr ho hýčkal Dzurinda, sa za dlhej vlády Fica vypracoval na nádejného diplomata. Lenže hneď od začiatku svojho pobytu v Matovičovom blázinci začal Korčok strácať pamäť a schopnosť logicky myslieť. Celkom dezorientovaný zabudol dokonca, že šlabikárom diplomata je Charta OSN, ktorá definuje práva národov a štátov vo svete na základe rovnosti pri rešpektovaní ľudskej dôstojnosti, zákonnosti a ľudských práv, a že táto charta OSN slúži každému diplomatovi ako skutočný základný manuál (šlabikár). Namiesto toho zostal mu tam svietiť iba jeden zákon nad zákony uctievaného pána Lucifera, zákon vlčí „Silnejší pes sexuje“, ako to hovoria Amíci. Na takýto politický sex sa mu zúžil celý jeho svet diplomata, poťažmo aj celé jeho diplomatické úsilie. Namiesto práva, ho celkom pohltili nadnárodné sexuálne bludy a halucinácie, onánie a orgazmy z nich. Ako inak to zhodnotiť, než, že podľahol USA konfabuláciám a bludom, keď na pozícii ministra zahraničných vecí SR slúžil ako mimoriadny splnomocnenec pre presadzovanie zahraničnej politiky USA. Napríklad sa usiloval urobiť všetko preto, aby USA konečne mohli začať ťažiť svoju ropu, ktorá sa nachádza už asi 248 rokov pod Venezuelou, kde práve USA sú vlastníkmi týchto najväčších zásob kvalitnej ropy na svete. Čo si ten otravne vzdorujúci lokálny prezident Maduro dovoľoval tvrdiť proti legitímnemu nároku USA? Že vraj toho kvázi prezidenta Venezuely si volí venezuelský ľud podľa ústavy a zákonov Venezuely? Nestoja predsa z titulu amíckeho najvyššieho zákona Sveta (“Silnejší pes sexuje”) nad všetkým americké záujmy? Predsa vo Venezuele nemôže byť všetko inak ako na Slovensku, kde nad všetkým dominujú americké zákony a americká ústava. A ako ropa pod Venezuelou môže patriť Venezuele? Ako Venezuelčanmi zvolený prezident môže byť vo Venezuele venezuelským prezidentom a nie USA rezidentom Venezuely? Veď pozrime si Slovensko. Rezidentka Čaputová dala Slovensko bez odporu, lacno, takmer zadarmo. Zradila nás USA vojskám, a tie nás hladko obsadili. Korčok s Naďom to dojednali a spolu s Čaputovou vlastizradu dokonali. Za misu šošovice vpustili okupantov tie Trójske kone. Nemožno jej, Čaputovej uprieť, že citlivo vníma aj sociálnu politiku. Veď preto okupantom sa dnes nadšene skladajú na stíhačky schopné niesť jadrové bomby naši dôchodcovia. Všetky naše zbrane zobrali našim mužom a odovzdali ukrajinským nacistom, aby ich ničili vo vojne USA proti Rusku. Menovite Čaputová, Korčok a Naď. Vraj našich synov im nedáme, kričia teraz bezbranní ľudia. Chudák poskakujúci Korčok so svojimi „korčokovinami“ (kravinami) patrí nepochybne do liečebne v Pezinku pre duševne chorých, a vôbec nie do čela Slovenska, nezávislého štátu. Práve preto je najlepší kandidát na USA rezidenta pre kolóniu Slovensko. Nikto nevie čo bude zajtra. Diverzia bude dokonaná, štát padne.
Pec nám (s)padla, pec nám spadla, ktože nám ju opraví? Keby nám štát spadol, hoci aj dva krát za sebou, tak ho opravíme. Ale keď nám raz definitívne padne? Vieme my vôbec čo sa to tu dnes deje?
.
“Raz príde čas, keď sa ešte na chvíľu vynoríme z tohto šialenstva a budeme sa za seba nesmierne hanbiť. Budeme sa prepadávať od hanby.“
Ale to bude asi tak všetko, na čo sa ešte zmôžeme.
Nebudeme už mať deti a vnukov, ktorým by sme mohli vysvetliť, ako sme to mohli dopustiť.