pl

Kloaka latinsky, po slovensky stoka, je orgán niektorých stavovcov – rozšírená časť konečníka, do ktorej je vyústený tráviaci, močový a aj rozmnožovací systém. Tento orgán vzniká embryonálne u všetkých stavovcov, ale v dospelosti ho majú iba niektorí – hlavne obojživelníci, plazy, žraloci, predpotopné bahnové ryby a vtáky. Kloaku majú tiež vajcorodné vtákopysky a ježury, krátku kloaku nájdeme tiež u klokanov a výnimočne ju majú aj niektorí vyšší cicavci ako krtkovia, ježkovia a bobri. Iní vyšší cicavci ako napríklad potkany už majú oddelený močový, pohlavný a tráviaci systém a pri kopulácii, podobne ako u ľudí, samčekovia vsúvajú penis do pošvy samičky.

U človeka nachádzame takisto osobitné vyústenie tráviaceho, močového aj pohlavného ústrojenstva. Tieto orgány sú u človeka od prírody špecializované na plnenie konkrétnej funkcie a sú na to prispôsobené svojim tvarom, umiestnením, bunkovou výstelkou aj žlaznatou výbavou a samozrejme nervovou a hormonálnou reguláciou.

Z hľadiska zachovania sexuálneho zdravia u väčšiny vyšších živočíchov je dôležité ako majú vytvorenú ochrannú bariéru na povrchoch orgánov, ktoré využívajú pri pohlavných aktivitách. Okrem bariéry na hraniciach organizmu, je rozhodujúci ohrozujúci faktor aj veľkosť prísunu  infekčných narušiteľov, teda ich množstvo ale aj ich druh. V sexuálnej oblasti ohrozenie narastá priamo úmerne s tým, v akej frekvencii dochádza k striedaniu sexuálnych partnerov, čo sa nazýva promiskuita. Promiskuita prináša neustále narúšanie integrity a prísun nových a nových mikroorganizmov, z ktorých mnohé môžu byť veľmi nebezpečné (u človeka okrem sterkorálnych, môžem menovať iba z tých najznámejších AIDS, hepatitídy B, C, syfilis, kvapavku, chlamýdie …).

Lesby, z hľadiska rizika vyplývajúceho zo sexuálneho styku, majú toto riziko na podobnej úrovni ako heterosexuálne ženy. Sú bez kontaktu so stolicou partnera/partnerky a bez kontaktu pohlavných orgánov so sliznicou konečníka partnera/partnerky. Nevyužívajú síce naplno prirodzený špecializovaný kopulačný orgán, pošvu, ktorou ženu príroda/Boh obdarili a ktorý je špecificky uspôsobený na dosahovanie maximálneho orgastického uspokojenia za cenu/dar splodenia dieťaťa. Ale to, že sa tieto ženy vzdali maximalizácie svojho telesného pôžitku, to im nikto nemôže vyčítať. Ľudia sú rôzni a toto je tá pravá inakosť. Ak sú si lesby verné, t. j. pokiaľ nie sú promiskuitné, tak žiadne sexuálne praktiky ich neohrozujú a z hľadiska estetiky a prežívania sú takéto aktivity na podobnej úrovni ako pohlavný styk muža so ženou a kľudne môžeme diskutovať aj o tom, že takýto pohlavný styk je z hľadiska spirituality dokonca možno aj na dokonalejšej, viac duchovnej a menej telesnej úrovni a nijako by nemal mať negatívny dopad na dĺžku a kvalitu ich života. Samozrejme lesbám chýba spoločné prežitie splodenia, nosenia a porodenia vlastných detí s milujúcim partnerom mužom, prežívanie v pokračovaní svojho rodu. No ale nie každému je dopriate všetko.

Zo vzťahového hľadiska lesbickým párom nemožno nič vytknúť. Iný problém je, že z hľadiska významu ľudskej sexuality pre zachovanie rodu, je takýto monogamný homosexuálny ženský pár celkom neplodný s nulovým potenciálom splodenia potomstva. To znamená z hľadiska prežitia ľudského rodu predstavuje degresiu a takéto páry môžu existovať iba vďaka situácii, keď iné páry sú heterosexuálne a dostatočne plodné aby sa postarali o reprodukciu spoločenstva v počtoch jedincov potrebných na prežitie celého tohto spoločenstva, do ktorého je začlenený aj daný lesbický pár. Bez dostatočnej reprodukcie spoločenstva, by spoločenstvo ani tohto lesbického páru neprežilo a teda by neprežil ani tento lesbický pár. Početnosť homosexuálov v spoločnosti sa odhaduje na 1-2%. V spoločnosti, v ktorej by sa zvyšovalo percento homosexuálov, by sa zastavila obnova ľudského potenciálu a takáto spoločnosť bez dostatočnej reprodukcie by zanikla a vymrela by ako celok aj so svojimi homosexuálmi. Čiže je tu určitý rozpor medzi spoločným záujmom na prežití spoločnosti a bojom o individuálne práva rôznych jednotlivcov a skupín. Zo spoločenského hľadiska ak odstránime všetky umelé politické a lobistické vplyvy má logicky prednosť podpora heterosexuálnych vzťahov, ktoré umožňujú reprodukciu spoločnosti a to znamená jej holé prežitie, potrebné napríklad aj pre prežitie homosexuálov v nej.

Monogamná lesba, to je vlastne taká rádová sestra, ktorá sa neoddala Bohu, ale svojej partnerke. Nepokúsila sa využiť svoj potenciál splodiť a vychovať vlastné potomstvo, ale našla inú duševnú rovnováhu, vyhnúc sa iným spôsobom „hriešnemu“ fyzickému spolužitiu s mužom. To ale neznamená, že nemôže byť vzácnym prínosom pre spoločenstvo v iných oblastiach.

Oveľa väčší problém je homosexuálny vzťah muža s mužom, kde ak sa nejedná o čisto platonický vzťah, tak je zameraný spravidla na realizáciu pohlavného styku. Je to vzťah orientovaný často viac iba na telesný vzťah, než na vzájomné nachádzanie sa v spirituálnej rovine. Takýto homosexuálny vzťah má za cieľ erotické uspokojenie v intímnom styku, kopulácii, ktorá sa obvykle realizuje vnikaním penisu do konečníka mužského partnera. Je treba povedať že konečník je orgán, ktorý nepatrí do pohlavnej sústavy, ale do tráviacej a slúži na konečné uskladnenie, úpravu a sformovanie stolice pred jej vyprázdnením, čo sa v kultúrnych krajinách spravidla odohráva v súkromí na WC. Tu sa človek zbavuje fekálií a po stolici, ako učíme hygiene svojich potomkov, sa odporúča dobre si umyť ruky, pretože stolica hrozí vznikom mnohých ochorení, ktoré sa šíria tzv. feko-orálnou cestou, t.j. baktérie a vírusy zo stolice sa nedostatočnou hygienou, rukami a znečistenou vodou šíria na potraviny alebo priamo na iných ľudí. Takto vznikajú a prenášajú sa ochorenia, epidémie hnačiek, dyzentérie, brušného týfu, cholery, hepatitídy…  Je preto pochopiteľné, že vnikať penisom do konečníka sexuálneho partnera a premiešavať mu v ňom stolicu, kopulovať, uspokojovať sa a nechať stekať jeho stolicu po penise, bruchu a stehnách, a pri výrone semena otvoriac infekcii dokorán aj močovú trubicu tak, že infekcia môže zasiahnuť prostatu, močový mechúr aj obličky a postúpiť až do krvi… tak to nie je vôbec bezpečné. Tento neustály styk so stolicou nie je pre každého ani gustiózna predstava a pochopiteľne takéto praktiky nie sú pre nikoho bez zdravotných rizík. Samozrejme ohrozenie platí hlavne pre cca 70% homosexuálov, ktorí sú promiskuitní a z nich dokonca  30% odmieta používať kondóm, pretože im znižuje ich sexuálny pôžitok. Hoci kondóm iba znižuje riziko prenosu infekcií a neposkytuje 100% ochranu, tak by ho mal každý homosexuál automaticky používať a chrániť sa primárne pred nákazou zo stolice partnera ale hlavne využiť aspoň nejaký prostriedok pred prenosom nebezpečných pohlavných chorôb. Máme považovať promiskuitných mužov, ktorí takto s partnermi nebezpečne kopulujú iba za inakších? To je dosť nedokonalé zhodnotenie. Pokiaľ totiž kopuluje muž so svojou ženou, tak nie sú vystavení žiadnym takýmto rizikám. Konečník nie je ani zďaleka vystlaný takou odolnou sliznicou ako pošva, ktorá má zabezpečené pri pohlavnom styku aj výdatné zavlažovanie klzkým hlienom z množstva prítomných žliazok. No a do pošvy sa nijako nedostáva stolica, a nehrozí masívna infekcia zo sterkorálnych bakteriálnych kmeňov. Konečník naopak má veľmi krehkú, mechanicky málo odolnú sliznicu, ktorá nemá zvlhčovacie žliazky, vôbec nie je pripravený znášať mechanicky narážanie a trenie penisu pri kopulovaní, má aj množstvo jemných rias a záhybov. Preto sa pri kontaktoch s penisom sliznica rekta trhá a krváca a môže vzniknúť aj väčšie krvácanie z konečníkových žíl uložených hneď pod výstelkou jeho steny. Aj na penise a predkožke vznikajú pri tejto neprirodzenej činnosti drobné povrchové poranenia. Vzájomné zraňovanie povrchov mimoriadne uľahčuje šírenie sterkorálnych baktérií a prebieha aj výmena ďalších pohlavných infekcií, z nakazeného penisu donora priamo do krvi akceptora poranenou sliznicou konečníka a naopak.  Bežné a časté ochorenia sú rôzne nepríjemné zápaly penisu a konečníka, ktoré sa opakujú a stávajú sa chronické. Čiže je obrovský rozdiel medzi lesbickým párom a sexuálne aktívnym homosexuálom z hľadiska rizika infekcií a infekčných následkov. Ženský pár zostáva stále v rovine primeranej, nikomu neubližujúcej telesnosti a plne sa môže sústrediť na citový rozmer vzťahu, homosexuálni muži sa posunuli na úroveň partnerov, ktorých reálne ohrozuje ich telesnosť. Ženy sa milujú, muži si ubližujú. U žien ide o inakosť v prežívaní vzťahu, u mužov ide o vzťah dominantného a submisívneho partnera, pritom obaja sú v ohrození množstva zdravotných rizík. Okrem telesného poškodenia, sú tu jasné psychopatologické javy s deficitom prežívania skutočnej inakosti, než ako to je u lesbických žien. Existenciu skutočnej inakosti možno vnímať iba u platonicky sa milujúcich mužov a čiastočne u roky stabilných párov. Odchylka od normy v zmysle rektálneho styku v kombinácii s promiskuitou, ktorá je spojená s fyzickým ubližovaním a vedie k reálnemu ohrozovaniu predčasnou smrťou na rôzne infekčné choroby, predsa žiadnou inakosťou nie je. Samozrejme tie 1-2% mužov sa s touto odchýlkou sexuálnej orientácie,  musí naučiť žiť. Najlepšie keď skončia so stálym partnerom, alebo aj životom v samote bez partnera, ale žiadna výhra táto inakosť pri hľadaní partnera, ktorý by nebol promiskuitný, to určite nie je. U žien ako som popísal je inakosť prakticky bezproblémová varianta, ale u mužov je to reálne trápenie, ktoré skracuje podstatne život (o 20 aj 30 rokov)  a tu by mala spoločnosť mať povinnosť pomôcť a nie sa tváriť, že problém neexistuje. Existuje, takíto muži zomierajú najčastejšie na infekcie a v dnešnej dobe, kedy narastá multirezistencia na antibiotiká to je stále horšie. A do popredia sa dostáva aj druhá najčastejšia príčina zodpovedná za podstatné skrátenie života homosexuálov a to sú rôzne psychické poruchy, vrátane aj ohrozenia alkoholom a ostatnými drogovými závislosťami. Aj tu, v prístupe k duševnej oblasti homosexuálov, má spoločnosť veľký dlh.

Tu niekde by mala byť aj úloha skutočnej ombudsmanky. Namiesto zneužívania na agendu a presadzovanie záujmov heterosexuálnych politikov, transformovať finančné prostriedky na liečenie a predchádzanie negatívnym javom homosexuality. I z hľadiska udržania našej spoločnosti a proporcie homosexuálov v nej, keď dnes boli zverejnené informácie, že o 80 rokov bude na Slovensku populácia o cca 2 milióny menšia, tak to znamená, že tu bude menej aj o 20 000 homosexuálnych mužov a o 20 000 homosexuálnych žien. Takže ombudsmanka, primátor, politické strany a p – rezidentka aj hoc by boli všetci liberálne orientovaní, teda na prospech indivídua a na úkor spoločnosti, tak by sa konečne mali vymaniť zo svojich liberálnych  fantázií a začať logicky myslieť a konať. Zákonitosť, že indivíduu sa darí najlepšie iba vtedy, ak indivíduum robí to, čo je dobré pre neho, aj pre systém súčasne, nepovolí a so železnou platnosťou sa bude uplatňovať aj na Slovensku. Predstavitelia štátu by mali konečne myslieť v súvislostiach a začať podporovať propopulačnú rodinnú politiku. Iba táto má potenciál udržať počty obyvateľov a to znamená aj homosexuálov na aspoň súčasnej úrovni, alebo ich prípadne aj zvýšiť, veď homosexuálov bude vždy pomerne 1-2 % z novorodencov.

Preto v skutočnosti pochod za rodinu je pochod aj za homosexuálov. Rodina má vždy myslieť na všetkých svojich členov a je miestom, kde si všetci pomáhajú prežiť v dobrom aj v zlom.

Zato „Pridy“, homosexuálne trhy s účasťou skupín zahraničných homosexuálnych turistov, ktorým ponúknu našich mladých naivných ľudí, prípadne už aj deti, vedú k novým stretnutiam, ktoré majú potenciál zanechať nové pohlavné choroby a nové zjazvenia na duši.

„Správny“ liberál si dnes vo svojej bohorovnosti myslí, že sa budeme rozmnožovať viac a viac v skúmavke, aby sme potom deti, ktoré vyrastú v kúpených materniciach, predali na veľtrhu bohatým párikom? Nie! Zostaňme ľuďmi. Nech Sodoma Gomora zostane za dverami.