pl

Charakteristickou črtou jej prejavu je navodzovanie schizofrénie vo verejnom priestore, v každej oblasti nášho spoločenského života. Tento efekt dosahuje Čaputová prostredníctvom hromadenia spoločenskej a osobnostnej patológie, koncentrovanej čo najbližšie k doteraz normálnym ľuďom. Manipulácie s vedomím ľudí týmto textom posúďte sami:

„Milé spoluobčianky, milí spoluobčania,

So smútkom a rozčarovaním sledujem, ako naberá na sile hrubosť, vulgárnosť a manipulácia vo verejnej debate. Ako si pomaly zvykáme na to, že osobný konflikt je legitímnou pracovnou metódou. Akoby jedinou cestou na presadenie svojich myšlienok bolo poníženie oponenta a vymedzenie sa na jeho úkor. So slovom sa často narába účelovo, bez zodpovednosti za následky a s umlčaním vlastného svedomia. Sme unavení z množstva konfliktov a mnohých ľudí rozdeľujú spory…“ 

(Komentár: Skutočná demokracia sa opiera o „solídne bezpečnostné poistky slobodnej a otvorenej diskusie v demokratickej spoločnosti“. Takto, vychádzajúc z európskych hodnôt demokracie postulovaných  Voltairom, demokratickú ústavu vykladá aj Najvyšší súd USA: „Idea, že zákon môže obmedziť prejav, ktorý vyjadruje urážlivé idey, útočí priamo na demokratickú ústavu. Prejavy, ktoré druhých ponižujú na základe rasy, etnicity, pohlavia, náboženstva, veku, invalidity, alebo akéhokoľvek podobného základu, sú nenávistné; ale najväčšou prednosťou demokracie vo veci slobody slova je, že chráni slobodu vyjadriť myšlienky, ktoré môžu byt aj urážlivé. Zákon, ktorý diskriminuje niečí názor, je nehoráznou formou diskriminácie, ktorá je neústavná. Namiesto toho sa musíme opierať o solídne bezpečnostné poistky slobodnej a otvorenej diskusie v demokratickej spoločnosti.“
Čaputovej vnímanie reality je príliš emocionálne, iracionálne, jedincom ale aj celým spoločenským skupinám ubližujúce a našu spoločnosť zavádza na scestie, preč od demokratických hodnôt. Ešte dlho by sa mala učiť demokracii, ale keď vidíme, že nedokáže vnímať právo a spravodlivosť ani po toľkých rokoch od štúdia práva (praxe?), tak som k jej potenciálu veľmi skeptický.)

„Milí spoluobčania,

keď hovorím o solidarite a spolupatričnosti, nemám samozrejme na mysli solidaritu s tými, ktorí prekročili zákon a ktorým sa u nás, žiaľ, dlho darí bez vyvodenia zodpovednosti za ich skutky. Dodržiavanie pravidiel všetkými rovnako a povinnosť niesť zodpovednosť v prípade ich porušenia – alebo jednoducho povedané zabezpečenie poriadku a férovosti v reálnom živote – je naším najväčším dlhom po novembri 1989. Máme za sebou dôležitý rok odhaľovania reality, ktorá nám chvíľami vyrážala dych. Z rôznych zverejňovaných zvukových aj obrazových záznamov sme sa dozvedeli, že mnohí z tých, ktorí mali slúžiť spravodlivosti a verejnému záujmu, stáli na opačnej strane. Pre nikoho nie je príjemné vidieť, ako podozrivý z najťažších zločinov uráža, ponižuje a korumpuje bývalého generálneho prokurátora, ktorý mu slúži…
 
Vymožiteľnosť práva, právna istota, rovnosť pred zákonom – namiesto korupcie, formalizmu a zneužívania spravodlivosti. Toto by mali byť jedny z najdôležitejších cieľov v najbližších rokoch. Bude k tomu treba niekoľko reformných krokov, ktoré posilnia nezávislosť, ale najmä zodpovednosť polície, prokuratúry a súdov. Férové prostredie je totiž základom fungovania zdravého štátu…“

(Komentár: čiže nie dodržiavanie dnešných zákonov rovnako každým, s uplatňovaním rovnako na každého, ale najprv reformné kroky, aby vzniklo nové férové prostredie. Férové prostredie nad rámec zákona vytvorené napr. médiami, Lipšicom a Šantom sa potom poľahky vysporiada aj s prezumpciou neviny.)

„Drahí spoluobčania,

minulý rok nám znovu ukázal, že pre mnohé skupiny ľudí na Slovensku dôstojný život ani zďaleka nie je realitou. Rozprávala som sa s ľuďmi, ktorí napriek každodennej tvrdej práci žijú v strachu z budúcnosti. So ženami, ktoré roky zažívali násilie a nevedeli sa dovolať pomoci. S ľuďmi, ktorí od malička žijú s pocitmi menejcennosti len kvôli príslušnosti k národnostnej menšine či farbe pokožky. S ľuďmi, pre ktorých je tečúca voda a istota bývania nedosiahnuteľným snom. S ľuďmi, ktorí sú objektom nenávisti pre ich inakosť, či túžbu žiť rodinným životom tak ako ostatní. A s mnohými ďalšími, ktorí sú vylučovaní nie pre svoje skutky, ale pre atribúty, ktoré nevedia ovplyvniť, lebo im ich nadelil život sám… 

Chcem oceniť statočnosť, neúnavnosť a silu týchto ľudí postaviť sa osudu v situáciách, ktoré sú pre mnohých z nás nepredstaviteľné. Všetci máme na Slovensku svoje miesto, svoj domov, právo na kvalitné služby od štátu, právo sa začleniť a žiť dôstojne. Dať šancu prežiť dôstojný život iným nijako neznižuje šancu prežiť dôstojný život nám. Naopak, začlenením ľudí žijúcich na okraji či v núdzi vytvoríme sociálne aj ekonomicky prosperujúcejšie Slovensko, ktoré bude lepším domovom pre nás všetkých.

O necelé dva mesiace, v deň, keď bude volič opäť kráľom, sa rozhodne, kto a v akej miere bude zastupovať občanov v zákonodarnom zbore. Využime túto veľkú príležitosť a poďme, prosím, voliť…“

(Komentár: keď pôjdu povzbudení ľudia na okraji voliť liberálov a väčšina znechutených ľudí zostane doma, potom majú menšiny príležitosť získať ešte väčší podiel na moci, než aký im prináleží. A demokracia, vláda väčšiny sa bude ešte viac deformovať. Nuž ale dobre sa nám vysmieva naša kráľovná, že v tzv. demokracii má volič moc iba v jeden deň.)

„Milí spoluobčania,

rozumiem vašim obavám z neistej budúcnosti, strachu o svojich blízkych, o ich bezpečnosť a zdravie. Chápem, že niekedy cítite hnev z neférovosti, ktorej ste vystavení. Tieto emócie nás však nemôžu paralyzovať. Budem sa snažiť podporovať vás k tomu, aby sme sa chopili príležitostí a dokončili premenu nášho Slovenska ako úspešného príbehu v strede Európy…

Je na to potrebná ešte jedna vec – a to je dôvera. Nielen dôvera v ciele, ktoré si stanovíme, ale aj dôvera v inštitúcie. Napriek ťaživým zisteniam o zlyhaní jednotlivcov, nestraťme dôveru v políciu, prokuratúru, súdy, v naše nemocnice, hasičov, úradníkov. Mnohí z nich odviedli v minulom roku kus dobrej práce, viacerí sa zachovali statočne, iní až hrdinsky, keď napríklad zachraňovali ľudské životy. A napokon ani dôveru voči politikom. Nie všetci sú nehodní. Nedajme sa otráviť rečami klamstiev a nenávisti.

Máme skvelých ľudí – práve ľudia sú najväčší potenciál našej krajiny…“

(Komentár:
Najprv farbisto vykreslí katastrofálny stav nášho Slovenska ako neúspešného príbehu štátu v strede Európy a jeho inštitúcií a potom žiada dôveru v tie isté inštitúcie, ktoré práve s veľkým zmyslom pre detail rozobrala a odsúdila.
Ešte väčšiu štátnu schizofréniu si ťažko predstaviť. Ale veď progresívne zmeny v prospech bohatých majú garantovať „skvelí“ ľudia ako Kiska, Beblavý, Truban, Hlina, Lipšic,… alebo hoci aj najskvelejší Mistrík v zálohe.)

„Vážení spoluobčania, 

Odstráňme choroby mladej demokracie v podobe nedostatkov právneho štátu a naplno využime potenciál, ktorý naše Slovensko má. Spoločne v spolupráci pri pestrosti názorov a postojov, s úctou k pravde a s ľudskosťou. Nech je rok 2020 rokom naplnených príležitostí.

Zvládneme to.“

(Komentár.
Máme odstrániť choroby. Zrelá demokracia, zrejúca 30 rokov zrazu omladla a ochorela. Avšak nemáme na chorú demokraciu lieky, nemáme nemocnice, nemáme zdravotníkov, nemáme financie.
Takto to nezvládneme, lebo nemáme na to žiadne nástroje, a stále viac nás zavaľuje chorý, ubíjajúci politický systém dnešnej demokracie. A slepo dôverovať mieneným skvelým ľuďom môže iba blázon.)

Záverom:
1. Vo svojom príhovore prekvapujúco Čaputová takmer celkom zabudla na ženské pohlavie, ktoré oslovila iba na začiatku. Na neuverenie, hoci dnes máme na Slovensku oficiálne iba dve pohlavia, muža a ženu, tak tento prejav bol takmer na 50% rodovo diskriminačný. Ako by to pán Leško ustrážil, keby u nás platil už Istanbulský dohovor a mali by sme tu oficiálne 32 sociálnych konštruktov? Hoci stratiť ženské pohlavie pri ostatných 32 rovnocenných konštruktoch, to by si publikum zrejme ani nevšimlo.

2. No a na záver tejto novoročnej vinšovačky, plnej hrôz vyjavených o obsahu jedného spoločného hrnca naplneného politikmi, podvodníkmi, úžerníkmi, prokurátormi, kriminálnikmi, o utláčaných menšinách, LGBTI, imigrantoch,… s ignorovaním rodiny, kresťanskej morálky, vlasti a vlastenectva, obrany vlasti, slovenskej domobrany, problémov mladých ľudí s bývaním… isto, malo by byť povedané aspoň to, čo je pre každého človeka najdôležitejšie, teda minimálne povzbudenie prianím mieru a všetkého najlepšieho, to malo na koniec zaznieť.

Nabudúce (2021) by mohol pán Leško ukončiť prejav inak a dať aspoň tieto dve zrozumiteľné vetičky na koniec:

„Poprajme si  navzájom v rodinách, komunitách a v celej našej vlasti Slovensku mier, blahobyt a rozkvet. Občania Slovenska, všetko najlepšie do nového roku 2021!“