pl

THE GLOBAL PANIC. Photograph by Iberpress Bancroft Media

Nedáva to zmysel. Lekári nosia rúška na pohotovosti alebo v prvom kontakte, aby chránili seba aj pacientov, pretože tam sa môžu vyskytovať nebezpečné infekcie. Takže rúška sa nosia v prípade že sme vystavení nebezpečnej infekcii. To ale nehrozí pri bežnom kontakte medzi ľuďmi. Dnes keď denno – denné testovanie potvrdzuje, že vírus COVID a ani iná nebezpečná infekcia sa na Slovensku už dávno nevyskytuje, nie je žiadny dôvod aby ich ľudia nosili.

V bežnom živote nie sú rúška potrebné, práve naopak. Ich nosenie zhoršuje stav imunitného systému každého jednotlivca a vyraďuje aj fungovanie kolektívnej imunity.

Prečo?
Vedomosti o mikrobiológii, imunológii aj epidemiológii sa navzájom prelínajú a spoločným cieľom je, aby každý jedinec mal silnú imunitu a tým má silnú imunitu aj celá populácia a dosiahneme spoločne najvyššiu možnú ochranu spoločnosti aj jednotlivca.
Naša imunita je nástroj obrany, ktorý máme daný od prírody a funguje tak, že dochádza k neustálemu kontaktu s cudzorodými látkami, vrátane baktérií a vírusov a to stimuluje tvorbu protilátok. Pre správne fungovanie imunity je potrebné byť neustále v kontakte s baktériami a vírusmi v našom okolí, neustále si ich svojím imunitným systémom ohmatávať.
Zdieľame medzi sebou baktérie aj vírusy… denne si proti nim všetci vytvárame imunitnú reakciu.
Toto je normálna situácia, na ktorú sme dobre vybavení od prírody a takto to funguje od nepamäti.
Keď človeku toto odoberiete, jeho imunita sa oslabí a môžu vznikať rôzne ochorenia. Napríklad je známe, že u detí „chovaných ako vo vatičke“, ktorých rodičia nadmerne chránia pred kontaktom s infekciami, je známy rozvoj alergických ochorení kože a dýchacích ciest, vrátane závažnej astmy. Naopak „deti, ktoré sa nevyhýbajú mlákam“ netrpia na chronické ochorenia kože a dýchacích ciest.
Dnes, všetci keď zostávame uzatvorení doma a nosíme rúška, dezinfikujeme… znižujeme množstvo vírusov a baktérií s ktorými sme denne v kontakte a naša imunita sa tak oslabuje.
Keď tento stav trvá mesiace, jej oslabenie je stále závažnejšie a môžeme stratiť schopnosť chrániť sa aj pred bežnými infekciami.
Teraz sme doma a zbesilo si umývame ruky, dezinfikujeme aj všetko naokolo, sterilizujeme vzduch UV žiarením… bojíme sa vírusov a baktérií, ktoré ale potrebujeme na prežitie.
To je zle. Pokiaľ nemáme oslabenú imunitu závažnou chronickou chorobou, mali by sme byť a určite sme schopní chodiť vonku bez rukavíc a rúška. Rúško odporúčam nosiť iba v prípade potvrdenia šírenia nebezpečnej infekcie v komunite, pri stretávaní sa s ľuďmi a to predovšetkým v uzavretých priestoroch. Ale toto obdobie máme už bezpečne za sebou. Aj keď máte závažné chronické ochorenie, mali by ste iba v takýchto obdobiach buď zostať doma, alebo pri kontakte s druhými ľuďmi nosiť rúško a rukavice, ale inak každému prechádzka vonku bez rúška iba prospeje.
Opakujem, nemyslím si, že by mali rúško nosiť všetci, pretože sa tým znižuje prirodzená cirkulácia baktérií a vírusov. Neumožňuje nám to byť v tejto rovine v interakcii zo spoločnosťou, získavať dobré, symbiotické baktérie a vírusy. Táto naša prirodzená bakteriálna a vírusová flóra… to sú naši priatelia, pretože nás chránia pred ostatnými závažnými ochoreniami. Ak zmiznú potom je väčšia šanca, že ochorieme na nebezpečné infekcie, ktoré využijú situáciu, že nemáme tie dobré baktérie a vírusy, ktoré za nás bojujú na našich slizniciach. Prílišná „sterilnosť“ naruší prirodzenú rovnováhu a otvorí dvere závažnejšiemu priebehu ochorenia. Preto sa potom môže stať, že keď konečne vyjdeme z karantény a prestaneme nosiť rúška, naša imunita bude už tak oslabená, tým, že jej chýbal dennodenný tréning s vírusmi a baktériami ale aj tým, že nám budú chýbať dobré baktérie a vírusy, že dôjde k nárastu infekčných ochorení dýchacích ciest. Podobne ako keď deti prídu do škôlky, do nového prostredia, tak sú častejšie choré, kým si vybudujú lepšiu imunitu v kontakte s baktériami a vírusmi od ostatných detí. Stavebné kamene našej imunity sú vírusy a baktérie. Tak to funguje v prírode a z normálneho fungovania prírody nemôžeme mať strach.

Takže z medicínskeho hľadiska neexistujú dnes dôvody pre nosenie rúšok bežne v spoločnosti.
Naopak existujú dôvody pre ich nenosenie, pretože to má zlý vplyv na náš imunitný systém a to tiež cez zhoršenie psychického stavu.

Samozrejme každý pociťuje, že rúška obmedzujú naše dýchanie, sú účinnou obštrukciou v prúdení vzduchu a pokiaľ si ich často neperieme, nedezinfikujeme, alebo nepoužívame jednorázové rúška, ktoré denne zahadzujeme tak vlastne, nieže  bránia ale naopak napomáhajú hromadeniu baktérií a vírusov, ktoré sa v neprirodzemom množstve v nich hromadia a zvyšujú naše ohrozenie. Prekážka pri vydychovaní a vlhkosť vydychovaného vzduchu môžu spôsobovať aj nárast plesní. Predsa len sa človek nenarodil s rúškom na nose a ústach a príroda asi vie prečo. Žiadny živý tvor nemá na vstupe a výstupe dýchacieho systému ventil a na vstupe tráviaceho systému máme predsa od prírody ústa. Jednoducho voľné prúdenie vzduchu je potrebné na zachovanie najlepšieho zdravia.

O psychologických aspektoch, o negatívnych pocitoch z onáhubkovania zbytočnými rúškami, zhoršení komunikácie medzi ľuďmi, keď nevidíme ani pery, mimiku tváre, obťažujúcom zarosovaní okuliarov…by sa dalo napísať niekoľko strán. To sú všetko aspekty, ktoré by mali byť imperatívom, aby sa nosenie rúšok vyžadovalo po čo najkratší čas, iba v období kedy sú skutočne potrebné. To znamená iba v prípade potvrdenia šírenia nebezpečnej infekcie v komunite ale nie preventívne zo zbytočného strachu a prehnanej opatrnosti alebo len tak celkom bezdôvodne. Už vôbec nie je etické zneužívať situáciu na šírenie chorobného strachu, ktorý má negatívny dopad na život celej spoločnosti.
Nakoniec teraz je situácia, že je už dokázané, že žiadna epidémia na Slovensku a ani žiadna pandémia vo svete nebola. Teraz aj v našom štáte musí nasledovať náročné obdobie,  kedy sa spoločnosť musí vysporiadať so zlyhaním politikov a nedovoliť im ďalej zneužívať situáciu, do ktorej nás priviedli. Je potrebné koncentrovať všetky sily na riešenie epidémie strachu a predovšetkým  na riešenie epidémie hroziacej chudoby.
Zdravotníci ovládajúci túto problematiku po odbornej stránke, majú väčšiu zodpovednosť za túto oblasť v spoločnosti. Túto epidémiu musia pomáhať riešiť a v žiadnom prípade by k nej nemali prispievať!