pl

V Bruseli
Belgický kráľ Filip je priamo z tej istej panovníckej rodiny ako neslávny Leopold II. Čo si budeme dávať ružové okuliare, pozrime Historickú revue či Wikipédiu a vidíme, tých 10-15 miliónov mŕtvych černochov v Kongu, ktorých usmrtili belgickí otrokári za krutovlády Leopolda II. (vládol 1865-1909). Z ich potokov krvi, tento kráľ zakladateľ, vystaval dnešný „bohatý“ Brusel. Leopold II. už v roku 1876 založil Medzinárodnú asociáciu pre pokrok vedy, civilizácie a kresťanstva v strednej Afrike ako medzinárodnú vedeckú a filantropickú spoločnosť a tým vtlačil filantropii pečať kontroverzie. Bičovanie, zabíjanie a odsekávanie rúk Belgičanmi boli v Kongu viac ako 30 rokov na dennom poriadku. Počas 30 rokov vládnutia tohto kráľa v Belgicku narástla populácia zo 4,7 na 7,4 mil. obyvateľov, ale počas 30 rokov vládnutia tohto istého kráľa v Kongu poklesla tam populácia z cca 25  na cca 10 mil. Úbytok ako za dva Belgická alebo jedno Československo.  Po smrti kráľa Leopolda II. v roku 1909 pokračoval belgický kolonializmus charakterizovaný rasovou segregáciou a paternalizmom. Po roku 1960 sa premenil na neokolonializmus. Belgičania naďalej usmerňovali vývoj a presadzovali záujmy belgických korporácií, ktoré aj naďalej vytvárali zisky na úkor domáceho obyvateľstva. Napríklad zavraždený bol Patrice Lumumba, prvý nezávislý predseda vlády. A tie pokračujúce belgické pletky (záujmy) v Kongu, sa prejavili pokračujúcou genocídou domáceho obyvateľstva. V rokoch 1990-2000 násilne zomrelo ďalších cca 6 mil obyvateľov. Neokoloniálne záujmy Belgicka zostali v protiklade so záujmami Konga. V tejto bohatej krajine, ktorá má zlato, urán, meď, diamanty, lítium… ľudia stále živoria s priemernou dĺžkou života cca 47 rokov, bez poriadnej zdravotnej starostlivosti, bez adekvátnych možností vzdelania, bez elektrického prúdu.

Porovnanie priemernej dĺžky života v Belgicku(81), Kongu(47) a Rwande(55). S pomocou kalkulátora SB infografiku spracoval Peter Lipták.

Belgičania sa dnes chvália s priemernou dĺžkou života 81 rokov a 100% elektrifikácia je samozrejmosťou. Namiesto toho aby Čaputová upozornila belgického kráľa, že to, čo má Belgicko na úkor Konga, vníma jej (Čaputovej) čisté hodnotové srdce v tom najmiernejšom stupni ako požičané a belgický kráľ by mal dobre porozmýšľať, ako požičané Kongu vrátiť, tak sa zachovala v príkrom rozpore s ňou prezentovanými hodnotami humanity a demokracie a svojou pochlebovačnou návštevou iba legitimizovala potoky krvi preliate Belgičanmi v Kongu a vyslovila súhlas s ich pretrvávajúcou politikou nadradenosti a ekonomického zneužívania. Čaputová mala prirodzené právo a ľudskú povinnosť predniesť belgickému kráľovi pripomienky z hľadiska hodnôt ľudskosti, pravdy a lásky, keďže reprezentuje Slovensko, mladý štát, ktorého obyvateľstvo sa na niečom takom obludnom ako je genocída nikdy nepodieľalo. Áno, je tu nesmierne úsilie postulovať našu kolektívnu vinu. Zdôrazňuje sa, že Slováci mali účasť na holokauste Židov a Cigánov, hoci všetko sa dialo v réžii fašistického Nemecka a holokaust občanov Slovenského štátu vykonávali Nemci, nie Slováci. A z Nemcov tú vinu nikto nesníme. Jednalo sa o tragický osud 70 000 ľudských obetí zo Slovenska. Slovenská republika prijala prísny zákon o popieraní holokaustu a zriadili sme múzeum holokaustu a samozrejme očakávame oficiálne ospravedlnenie a odškodnenie od Nemecka, podobne ako Poľsko a ČR. Napriek tomu sa nájde veľa ideológov, ktorí neustále vyťahujú holokaust s cieľom vyvolávať pocity viny v súčasnej slovenskej mládeži, aj keď to bolo pred 75 rokmi a vraždili nás Nemci. Dochádza dokonca k spochybňovaniu viny Nemcov za toto masové vraždenie. A aj pani Čaputová na to slovenskú verejnosť nezabudne upozorňovať a spravodlivo pripomínať vinu slovenského národa voči Cigánom a Židom. Ale na smrť 6 000 000 černochov v Kongu v rokoch 1990-2000 sa belgického kráľa ani slovkom neopýtala. Už čo sa stalo to sa stalo ale je najvyšší čas to zmeniť a zastaviť. Belgicko by sa malo Kongu za tých viac ako 10 000 000 mil mŕtvych a potom sa to týka aj tých ďalších 6 000 000 mŕtvych černochov aspoň ospravedlniť a prevziať svoj diel zodpovednosti za tieto obludné činy. Malo by mať zriadené nie africké múzeum, kde sa chvália nakradnutými exponátmi a trofejami zabitých zvierat, ale konečne nech zriadia múzeum konžskej genocídy. V prvej svetovej vojne bojovalo 16 krajín dovtedy až celkové straty na ľudských životoch dosiahli 17 mil. Tu iba jedna krajina, menšia ako Slovensko, vtedy s cca 5 mil obyvateľmi systematicky usmrtila viac ako 10 mil. obyvateľov v inej krajine v srdci Afriky a to bol iba začiatok. Celý svet donedávna mlčal. Dnes je už situácia predsa len iná, svedomie sveta sa pohlo a začína sa ozývať aj OSN. Veď to sú obete, ktoré prekonávajú násobne aj obete holokaustu Židov v II. svetovej vojne. Nech sa ako štát ospravedlnia a poskytnú Kongu satisfakciu a plné reparácie za tie ohavné činy. Sochy belgického kráľa Leopolda II., belgického Hitlera, musia ísť dolu. Prečo stále krášlia verejné priestranstvá mnohých belgických miest, kúpeľného rezortu Blankenberge či  Ostende. Pre Belgičanov zostáva kráľom staviteľom, ktorý tak mnoho vykonal pre skrášlenie Bruselu a iných belgických miest? Belgickí občania sa ešte neprebrali a zatiaĺ sa ešte držia pod neuveriteľne ťažkou vinou svojej čiernej minulosti, ale tento ťažký spánok ohrozuje už aj ich prítomnosť.

Čaputová a belgický kráľ Filip v Bruseli. Foto Marian Garaj SITA

Čaputová mohla Belgicku pomôcť pri zobudení, pri hľadaní novej rovnováhy. Ale ona ukázala v Belgicku iba debakel svojich hodnôt, keď aj ona potvrdila ich disproporciu vo vnímaní ľudských práv. V tomto prípade dokonca ukázala, že ich vníma rovnako rozdielne, podľa toho, či sa jedná o bielych alebo o čiernych ľudí. A pritom stačilo tak málo, pridať sa k súčasnej požiadavke OSN a požadovať po belgickom kráľovi priznať vinu a žiadať ospravedlnenie Belgicka Kongu.  Veď predsa Čaputová si musí myslieť, že konžská genocída nesmie zostať zabudnutá! “Nenávisť v histórii ľudstva vždy plodila zlo a ľudské utrpenie. Tragické skúsenosti so šírením strachu a nenávisti, žiaľ, máte aj vy Belgičania. Poznať minulosť je akútnou potrebou pre prítomnosť a budúcnosť. Obzvlášť, keď sa nenávisť a podnecovanie strachu opäť stávajú politickým nástrojom tejto doby” mohla uviesť Čaputová pri stretnutí s belgickým kráľom. Čaputová mohla poukázať na to, že citlivosťou voči týmto javom a snahou rozširovať dobro dokážu ľudia zabrániť tomu, aby sa niečo podobné zopakovalo, “ čo by bolo silné memento, nakoľko posledné „veľké vraždenie“ bolo v Kongu celkom nedávno(1990-2000). „Dokážeme brániť tomu, aby sa smutná história opakovala voči ktorejkoľvek skupine ľudí v budúcnosti? Dnes pritom ani nemusíme tušiť, kto bude jej ďalším cieľom,” mohla povedať belgickému kráľovi. “Ľudské práva sú absolútnymi právami a nie je možné ich relativizovať, preto bol môj postoj taký, ako som ho komunikovala.“ Tak to by boli slová zrelého štátnika. Bohužiaľ tieto slová zostali nevypovedané.

A čo robia teraz Belgičania, Brusel? Namiesto pomoci v budovaní Konga, lákajú obyvateľov Konga do EÚ. Aby Kongo prišlo o svojich najšikovnejších ľudí? Okrem surovín aj vykrádanie ľudských zdrojov, to má byť namiesto ospravedlnenia?

Porovnanie priemernej dĺžky života vo Francúzsku (81) a v krajinách Afriky združených v menovej únii CFA. S pomocou kalkulátora SB infografiku spracoval Peter Lipták

V Paríži
Ďalšie príležitosti postaviť sa na obranu ľudských práv dostala Čaputová na návšteve Francúzska.
Prezident Emmanuel Macron prijal prezidentku Čaputovú. (Zdroj: TASR/AP)
Očakávalo sa, že tak ako sa Čaputová ozvala pri návšteve čínskeho ministra zahraničných vecí s kritikou ľudských práv v Číne, že sa ozve nekompromisne aj vo Francúzsku a pripomenie prezidentovi Macronovi demokratické hodnoty a smelo mu bude adresovať oprávnené výčitky za nedodržiavanie základných politických a ľudských práv vo Francúzsku, a v Afrike. Jej názor je známy: “Ľudské práva sú absolútnymi právami a nie je možné ich relativizovať, preto bol môj postoj taký, ako som ho komunikovala.“

Je známe, že Francúzsko vysáva Afriku inštitucionálne cez menovú úniu 14 afrických štátov CFA. Aby mohli udržovať paritu s eurom, tieto africké krajiny musia odvádzať Francúzskej Štátnej Pokladni polovicu svojich peňažných rezerv.

Okrem tohto inštitucionálneho nástroja Francúzsko priamo vysáva Afriku cez odčerpávanie zisku z firiem, ku ktorým sa dostali Francúzi privatizáciou.

Napríklad v Nigeri francúzske firmy desaťročia drancujú sprivatizované ložiská uránu, ktorý potom spaľujú francúzske jadrové elektrárne. Cca 70 mil. Francúzov „svieti“ nigerským uránom, ale samotní Nigerčania žijú v tme. Iba 10% domácností tam má zavedenú elektrinu, priemerná dĺžka života podľa Wikipédie dokonca zasa klesá a uvádza sa iba 42 rokov.
Ďalšou krajinou je Mali. Ťaží sa tu množstvo zlata a diamantov, soľ, vápence, existujú zásoby rudy železa, uránu, ropy, bauxitu a fosfátu, ale pre chýbajúce komunikácií nie sú stále využívané.

Mali sa usiluje zbaviť francúzskeho vplyvu, ľudia vidia vo Francúzoch teroristov. Foto z fb Ibrahima Maigu.

V Mali je aktuálne zlá bezpečnostná situácia, krajina sa usiluje zbaviť francúzskeho vplyvu, ľudia vidia vo Francúzoch teroristov, ktorí dlhodobo vykorisťujú krajinu a zodpovedajú za jej biedu, aj za krvavé nepokoje v štáte.   Situáciu v Mali môžeme sledovať spolu s Ibrahimom Maigom, ktorý je Maličan dlhodobo žijúci striedavo na Slovensku a v Mali na jeho fb.
V Pobreží Slonoviny francúzske firmy ovládajú väčšiu časť obchodu s kakaom, ktorého je táto krajina najväčším producentom na svete, pričom vlastným producentom ponechajú sotva 5% hodnoty finálneho produktu, takže väčšina z domácich pestovateľov napriek bohatstvu, ktoré produkujú, žije v biede. Domácim nechajú po biede 5%  a francúzske korporácie vyvezú 95% ako zisk.
A čo čaká krajinu, ktorá odmietne priateľskú „pomoc“ francúzskej demokracie, to sme videli v roku 2011 v Líbyi.
O Afrike sa tvrdí, že prežíva iba vďaka zahraničnej pomoci, ale v skutočnosti odvádza zahraničným firmám čistú ročnú „daň“ cca 60 miliárd euro. Sociálne dôsledky sú devastujúce. Žije tu viac ako miliarda obyvateľov a z nich viac ako 60% detí a mladých ľudí vo veku medzi 0 až 24 rokov. Asi dve tretiny obyvateľov žije v biede a až 40%, teda asi 400 miliónov ľudí, žije v podmienkach extrémnej chudoby za menej ako 2 doláre na deň.

“Migrantská kríza” je v skutočnosti výsledkom neudržateľného ekonomického a sociálneho systému udržiavaného v Afrike západnými korporáciami. A nemôže sa nájsť nikto, kto by dokázal z hodnotovej pozície západu tento systém prinášajúci zisk bohatým na úkor chudobných, naozaj kritizovať? Pokračuje pretvárka, lož a faloš. Lebo „problém nie je nasýtiť chudobných, ale problém je nasýtiť bohatých.“

Čaputová si s Macronom v Paríži mali čo povedať. Foto Martin Bauman TASR.

V ČR podporila Čaputová protivládne zhromaždenie občanov. Občania iba uplatňujú právo na zhromažďovanie, ktoré je výdobytkom Novembra. Prečo v Paríži Čaputová neupozornila na sväté hodnoty „Novembra“ prezidenta Macrona, ktorý proti zhromaždeniam občanov („žltých viest“) používa políciu, ako doslova nástroj policajnej brutality. Dáva brutálne zakročovať proti desaťtisícovým zhromaždeniam nielen s pelendrekmi ale aj s gumovými projektilmi, plynovými strelami a vodnými delami. Doteraz je 11 mŕtvych, 450 ťažko zranených 1 osoba je stále v kóme,  4 amputovali ruku, 41 osôb prišlo o oko. Toto je dnes vo francúzskej liberálnej demokracii výsledkom uplatňovania základného politického práva, práva na zhromažďovanie občanov. Na Slovensku „Jedným z výdobytkov Novembra je zhromažďovacie právo“ a škoda, že svoj odlišný pohľad na jeho uplatňovanie pani Čaputová nedokázala prezidentovi Macronovi predstaviť.

Čaputová s neskrývanou radosťou prijala keď ju Macron označil za symbol zjednotenej Európy, hoci mu ani nedokázala tlmočiť svoj odlišný názor ma to, čo sa deje vo Francúzsku, ale ani v Afrike z pohľadu ľudských hodnôt jej srdca. Mohla mu predsa povedať „ Sme síce malá krajina, ale ak ide o ohrozovanie hodnôt, akými sú ľudské práva, tie nemožno relativizovať. Za tým si budem vždy stáť. Pán prezident Macron toto som ja buď ma za symbol zjednotenej Európy chcete alebo nie.“

Prichádza pomoc Veľkého Draka. Autor Wonca World, svetová organizácia všeobecných praktikov.

Čína v Afrike
Našťastie pre Afriku je tu Čína, ktorá sa dnes stala hlavným garantom pomoci Afrike. Prináša kapitál, buduje infraštruktúru vzdelávania, zdravotníctva, dopravy a priemyslu aj poľnohospodárstva, dáva ľuďom prácu, vytvára spravodlivé trhy pre uplatnenie ich výrobkov a dopestovaných produktov. Rieši bezpečnostnú situáciu. Situácia ľudských práv v Afrike sa vďaka Číne začína dramaticky meniť k lepšiemu. Tu by naša Čaputová určite nemala zabudnúť oceniť Čínu a udeliť jej pochvalu. Ale keď ona to neurobí tak pochvalne píše aspoň Deborah Bräutigam vo Washington Post, ktorá sa venuje čínskemu prínosu v Afrike vo svojom článku podrobne.  Jej dve zásadné zistenia: 1. „ Čínské půjčky mají nízké úroky a dlouhé období splatnosti” a 2. “Našli jsme příběh globalizace, nikoli příběh kolonialismu.”
Teda nie je to žiadna „francúzska“ privatizácia za účelom odčerpania 95% zisku z krajiny na úkor obmedzenia zdrojov na realizáciu ľudských práv domácich ľudí. Po dlhom období koloniálneho a postkoloniálneho temna, neudržateľnú situáciu, kedy chýbajú v štátnych rozpočtoch peniaze na pokrytie potrieb vyplývajúcich zo základných ľudských práv ako je právo na zdravie, na vzdelanie, na bezpečnosť…, začína práve Čína úspešne nahromadené problémy v Afrike riešiť. Právom možno povedať, že preorganizovaním ekonomiky Afriky viac v jej prospech, robí Čína pre ľudské práva v Afrike nenahraditeľnú službu a tým berie vodu z mlyna migrácie do EÚ. Afričanom sa bude žiť predsa najlepšie doma v Afrike.

Autor foto Reuters, Radovan Stoklasa.

„Svet potrebuje zrelých štátnikov, nie neistých politikov.“
Na základe uvedeného možno bohužiaľ konštatovať, že pani Čaputová nie je ani jedno ani druhé. Je ešte politik zelenáč, aj keď 16 rokov dozrievala na Sorosovom plate. Preto je už dosť zrelý plod, ale v Sorosovej záhrade nemohla dozrieť na slovenského politika. Morálny človek nemôže v žiadnom prípade vystupovať tak nekonzistentne a ešte za to účinkovanie pri ponižovaní pravdy a princípov demokracie zbierať medzinárodné ceny a nechať sa finančne vydržiavať inštitúciami, ktoré nereprezentujú naše štátne záujmy.  Chcelo by to „viac ľudskosti a menej ega“.

„ Sme síce malá krajina, ale ak ide o ohrozovanie hodnôt, akými sú ľudské práva, tie nemožno relativizovať. Za tým si budem vždy stáť.“
My Slováci máme právo byť na seba hrdí. Nie sme poškvrnení nijakým belgickým paternalizmom, ani francúzskym napoleonizmom/macronizmom, ani nemeckým hitlerizmom. Jednoducho v žiadnej krajine sme nikdy pre svoje záujmy nevraždili a nezbíjali.